Agentúra pre riadenie dlhu a likvidity (ARDAL) plánuje v roku 2026 získať z predaja dlhopisov pre občanov maximálne 500 miliónov eur – rovnako ako v roku 2025. Podľa jej riaditeľa Petra Šoltysa to nie je preto, že by väčší záujem nebol reálny, ani preto, že by ľudia nemali peniaze, ale preto, aby „nebol ohrozený bankový sektor“. Zároveň ARDAL v spolupráci s najväčšími slovenskými bankami pripravuje ďalšie dve emisie, pravdepodobne s dvojročnou a štvorročnou splatnosťou.
Už táto formulácia vyvoláva zásadnú otázku: prečo má štátna agentúra pri dlhopisoch pre občanov v prvej línii spolupracovať s bankami?
Táto situácia nie je šokujúca ekonomicky, ale politicky. Odkedy štát chráni banky pred vlastnými občanmi? Slovenské banky patria medzi najziskovejšie v regióne – majú vysoké marže, nízke úroky na vkladoch a stabilné zisky. Napriek tomu štát otvorene priznáva, že nechce ponúknuť občanom viac bezpečných štátnych dlhopisov, lebo by to mohlo konkurovať bankovým produktom.
Občania majú úspory, štát má dlh, no prioritou je, aby bankám neodišli vklady. To už nie je opatrnosť, ale lobing zabalený do technokratického jazyka.
Dlhopisy pre ľudí – ale len symbolicky
Projekt dlhopisov pre občanov mohol byť:
- nástrojom finančnej gramotnosti,
- stabilným domácim zdrojom financovania štátneho dlhu,
- férovou alternatívou k bankovým vkladom.
Namiesto toho ide o limitovanú, dávkovanú akciu, nastavenú tak, aby „náhodou“ nenarušila komfort bankového sektora. 500 miliónov eur ročne v krajine, kde majú domácnosti na účtoch desiatky miliárd, je len kvapka v mori. No aj táto kvapka je pre niekoho zjavne nepríjemná.
Inak sa musíme pýtať: Pre koho vlastne ARDAL pracuje – pre štát, pre občanov, alebo pre banky? Ak sa bojíme, že pár stoviek miliónov eur v rukách ľudí „ohrozí“ bankový sektor, problém nie je v dlhopisoch. Problém je v systéme.
Čo v skutočnosti znamená spolupráca s bankami ?
ARDAL je orgánom štátnej správy a zároveň obchodníkom s cennými papiermi podľa § 54 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a zákona o Štátnej pokladnici.
„Spolupráca s bankami“ neznamená, že banky štátu nezištne pomáhajú. V praxi to znamená:
Banky sú distribútori
- dlhopisy sa predávajú cez ich pobočky a systémy,
- banky majú provízie a kontrolu nad predajom.
Banky určujú, čo je „únosné“
- objem emisie,
- výnos (aby nebol príliš atraktívny),načasovanie.
ARDAL sa bankám prispôsobuje
- aby im neodtiekli vklady,
- aby si klienti nezačali klásť nepríjemnú otázku, prečo majú peniaze znehodnocované na účtoch s 1–2 %, keď štát ponúka viac
Preto je formulácia „v spolupráci s bankami“ taká problematická. Pri dlhopisoch pre občanov by banky mali byť len technickým kanálom, nie spoluautorom projektu.
V preklade to znamená:
- „ARDAL po konzultáciách s bankovým sektorom pripravuje emisie tak, aby nebol narušený existujúci model bankového financovania.“
- „Objem a podmienky emisií sú nastavené tak, aby nekonkurovali bankovým vkladom.“
Keď záujem bánk prevažuje nad záujmom občanov
Pretože:
- štát má dlh a platí úroky,
- ľudia majú úspory a tie strácajú hodnotu,
- medzi nimi stojí bankový sektor ako chránený medzičlánok.
Keď štátna agentúra hovorí o „spolupráci s bankami“, v skutočnosti priznáva, že bez ich súhlasu sa dlhopisy pre ľudí robiť nebudú. To už nie je spolupráca, ale faktické právo veta bankového sektora pri štátnom dlhu.
Nemôže to štát robiť cez Štátnu pokladnicu?
Krátka odpoveď: môže – ale nechce.
Občan rozhoduj sa racionálne a nie emočne !
Informácie menia svet, preposielaj, zdieľaj a požaduj !
Celá debata | RSS tejto debaty