Teater

Na Slovensku sa už roky diskutuje o tom, či je druhý dôchodkový pilier riešením pre budúce generácie, alebo bremenom, ktoré v konečnom dôsledku poškodí občanov aj štát. Zaviedla ho vláda Mikuláša Dzurindu (2002 – 2006) ako moderný spôsob sporenia „na horšie časy“. Pri bližšom pohľade sa však ukazuje, že systém má viac problémov, než výhod.

Peniaze odchádzajú z verejných zdrojov

Časť odvodov, ktoré by inak ostali v Sociálnej poisťovni na okamžité vyplácanie dôchodkov, smeruje k súkromným správcovským spoločnostiam. Štát tak disponuje menším objemom peňazí na krytie aktuálnych potrieb a je nútený siahať po pôžičkách.

V praxi to znamená, že verejné financie sa nezaťažujú menej, ale naopak ešte viac. Len poplatok za správu vo výške 0,40 % ročne predstavuje pri objeme úspor 17,1 miliardy eur približne 68,5 milióna eur – stabilný zisk pre správcov, stratu pre občanov.

Milióny sporiteľov, miliardy v súkromných rukách

V druhom pilieri si sporí takmer 2 milióny Slovákov a objem úspor presiahol 17 miliárd eur. Ide o kapitál, ktorý by mohol výrazne prispieť k znižovaniu štátneho dlhu. Namiesto toho je však v rukách finančných inštitúcií, ktoré ho používajú na obchodovanie, pričom poplatky inkasujú bez ohľadu na výsledky pre sporiteľa.

Kľúčová otázka teda znie: slúži tento systém viac občanom, alebo finančnému sektoru?

Paradox štátneho dlhu

Tie isté banky a správcovské spoločnosti, ktoré spravujú peniaze občanov v druhom pilieri, sú zároveň veriteľmi štátu. Úspory sa tak cez sprostredkovateľov vracajú späť do štátneho rozpočtu – no už nie zadarmo.

Štát platí úroky, banky zarábajú a občania financujú verejný dlh dvakrát: najprv cez odvody a potom cez úroky zo „svojich“ peňazí.

Krajiny, ktoré sa rozhodli inak

Poľsko, Česko aj Maďarsko druhý pilier buď nikdy nezaviedli, alebo sa ho po negatívnych skúsenostiach zbavili. Uvedomili si, že oslabuje štátny dôchodkový systém, zvyšuje závislosť od finančných trhov a presúva riziko na občanov. Slovensko však v tomto modeli pokračuje, hoci susedia ho považujú za slepú uličku.

Riziko namiesto istoty

Prvý pilier funguje na solidárnom princípe a garantuje vyplácanie dôchodkov. Druhý pilier je naopak odkázaný na vývoj finančných trhov. Krízy, inflácia či nesprávne investičné rozhodnutia môžu úspory znížiť. Argumenty o „dlhodobom raste“ síce znejú optimisticky, no nikto nevie garantovať, že o 20 či 30 rokov si tieto peniaze zachovajú reálnu hodnotu.

Drahá ilúzia bezpečia

Správcovské spoločnosti si pravidelne účtujú poplatky za správu majetku, investovanie aj výber fondov. Percentá pôsobia na papieri zanedbateľne, no pri miliardových sumách sa menia na obrovské zisky. V praxi tak občania platia za to, aby im niekto „spravoval“ ich vlastné úspory – a nakoniec im ich predával späť.

Záver

Druhý pilier nie je záchranou, ale systémom, ktorý odčerpáva zdroje zo štátu a prenáša investičné riziká na občanov. Peniaze, ktoré si sporitelia odkladajú „na dôchodok“, sa cez banky vracajú späť štátu ako pôžičky – už s úrokmi.

Niet divu, že Poľsko, Česko a Maďarsko tento model odmietli. Na Slovensku však ďalej funguje, a to najmä preto, že finančné inštitúcie na ňom profitujú. Len na samotných poplatkoch za správu inkasujú približne 68,5 milióna eur ročne – čistý zisk na úkor občanov.

Občan rozhoduj sa racionálne a nie emočne !

Informácie menia svet, preposielaj, zdieľaj a požaduj !