Teater

Francúzsko a Taliansko míňajú stovky miliárd, ktoré nemajú. A naša NBS im na to poskytuje úver. Prečo je pre Slovensko výhodnejšie byť férové v systéme, kde sa podvádza? A prečo sme vždy my tí, ktorí koniec koncov zaplatia účet?

Predstavte si, že by krajiny prekračujúce Maastrichtský limit 60 % HDP boli nútené znížiť svoj dlh späť na túto hranicu do 25 rokov. Tento myšlienkový experiment, aj keď hypotetický, odhaľuje čistú matematickú podstatu problému. Výpočet je zjednodušený – neuvažuje s úrokmi ani s ďalším zadlžovaním – a predsa ukazuje ako je systém je neférový.

Tu je prepočet, ktorý uvažuje s rovnomerným splatením len prekročenej časti dlhu (nad 60 % HDP) za 25 rokov bez započítania úrokov.

*Zdroj: HDP za rok 2023/2024 z Eurostatu a IMF (približné hodnoty zaokrúhlené pre prehľadnosť). Výpočet % rozpočtu je odhad založený na typickom pomere štátneho rozpočtu k HDP (cca 45-50%).* Slovensko 56,7%

Ako by sa to prejavilo? Stále mimoriadne náročná fiškálna konsolidácia.

Aj pri 25 rokoch a splatení len prekročenej časti by takéto splácanie znamenalo obrovský tlak na štátne rozpočty:

• Taliansko by muselo každý rok nájsť 57,3 miliárd € navyše. To je suma, ktorá zodpovedá napríklad celému ročnému rozpočtu slovenského školstva, zdravotníctva a súdnictva dokopy.
• Francúzsko by muselo ročne vyčleniť 56,2 miliárd €. Táto suma je väčšia ako celkový ročný rozpočet mnohých ministerstiev a je zjavne politicky neprijateľná, pretože by si vyžadovala brutálne škrty v sociálnych systémoch alebo masívne zvýšenie daní.
• Grécko by muselo ročne alokovať sumu vo výške 3,7 % svojho HDP, čo je viac, ako míňa na obranu a takmer toľko, koľko míňa na celé školstvo.

Tento prepočet je dôkazom hĺbky problému. Cieľom v realite nie je dlh splatiť takýmto spôsobom, ale dostať ho pod kontrolu. Krajiny ako Taliansko, Francúzsko alebo Grécko sú v hlbokej dlhovej pasci – samotná „nadváha“ ich dlhu (časť nad 60 %) je tak obrovská, že jej splatenie klasickými metódami je prakticky nemožné. Jediné reálne „riešenia“ pre nich zostávajú: dlhodobá vysoká inflácia (čo dlh znehodnotí), štrukturálne reformy na zabezpečenie primárnych prebytočných rozpočtov, a viera trhov, že ECB ich nikdy nenechá padnúť.

Prečo sa dlh neznižuje? Hlbšie príčiny

Teória hovorí „dlh by mal klesať“, no prax je taká, že „dlh stále rastie“. Prečo?

1. Politická nepopularita: Znižovanie deficitu znamená škrtanie výdavkov a/alebo zvyšovanie daní. Pre vládu je to politická samovražda, ktorá vedie k strate volieb. Vo Francúzsku sú napríklad akékoľvek pokusy o reformu dôchodkového systému sprevádzané masívnymi protestmi.
2. Krízové výdavky: Pandémia, energetická kríza, vysoká inflácia a teraz obranné výdavky núti vlády míňať obrovské sumy, čo tlačí deficity nahor.
3. Slabé vynucovanie pravidiel: EÚ je politické zoskupenie. Sankcie voči veľkým krajinám ako Taliansko alebo Francúzsko sú politicky veľmi citlivé, takže pravidlá sú „flexibilne“ interpretované.

Maastrichtská hranica 60 % HDP nie je mŕtva, ale jej význam sa zmenil. Už nie je prísnym zákonom, ale:

• Politickou zbraňou pre opozíciu.
• Psychologickou hranicou pre finančné trhy.
• Pákou na tlačenie reforiem zo strany EÚ.

Systémový problém: „Koniec ekonomiky ako férovéj hry“

To, čo sa deje, je priamy dôsledok nedokončenej architektúry eurozóny. Ekonomovia tomu hovoria „moral hazard“ (morálne riziko) na úrovni štátov.

• Pre malé krajiny (ako bolo Grécko) platia prísne pravidlá a tvrdé tresty.
• Pre veľké krajiny (ako Taliansko a Francúzsko) platí pravidlo „príliš veľké na to, aby padlo“ (too big to fail). ECB ich nemôže nechať padnúť, pretože by to znamenalo kolaps eurozóny. Majú tak implicitnú záruku záchrany.

Tento prístup systematicky ničí základy trhového hospodárstva:

1. Zničenie cenového signálu: Úroky z dlhu majú byť odmenou za riziko. ECB tento signál vypína, keď umelo udržiava nízke úroky pre rizikové krajiny.
2. Narušenie tvorivej deštrukcie: V zdravom systéme neefektívne subjekty zaniknú. V eurozóne sú neefektívne štáty umelo udržiavané pri živote.
3. Spoločný dlh bez spoločnej pokladnice: Krajiny zdieľajú menu a implicitne ručia za dlhy iných, no nemajú spoločný rozpočet. Je to ako mať spoločné konto, kde každý míňa, koľko chce.

Dôsledky pre Slovensko: My sme ten „rozumný partner“

Pre Slovensko je táto situácia mimoriadne nevýhodná. Sme v pozícii „rozumného partnera“ na spoločnom konte.

• Platíme za nezodpovednosť: Naše banky držia dlhopisy rizikových krajín, naša centrálna banka je súčasťou systému ECB, ktorý tieto dlhy skupuje. Naše peniaze idú nepriamo na záchranu systémov, ktoré sú podstatne nezodpovednejšie ako ten náš.
• Sme trestaní za snahu: Keby sme mali vlastnú menu a deficit 6,3 %, trhy by nás potrestali vysokými úrokmi. Taliansko a Francúzsko môžu pokojne pokračovať, lebo vedia o záchrane ECB.
• Strácame konkurencieschopnosť: Systém udržiava pri živote neefektívne ekonomiky, ktoré by inak museli prejsť reformami. My, ktorí sa snažíme, sme v nevýhode.

Záver pre Slovensko:

1. Je pokrytecké hovoriť nám o „fiškálnej disciplíne“, keď najväčšie krajiny túto disciplínu systematicky porušujú bez vážnych dôsledkov.
2. Zároveň je pre nás ešte dôležitejšie zostať disciplinovaní, pretože keď príde ďalšia kríza, my sme prví, ktorí budú obetovaní. Nemáme veľkosť ani politický vplyv na to, aby sme dostali rovnakú ochranu ako Taliansko či Francúzsko.

Systém je neférový. Je to lobing. A je to priamy dôsledok toho, že Európa vytvorila spoločnú menu bez toho, aby vytvorila skutočnú politickú a fiškálnu úniu. V tomto systéme sme, my malí, predvídateľne stratoví. Našou jedinou obranou je preto udržiavať si vlastný poriadok, aj keď ostatní nemajú žiadny.

Občan rozhoduj sa racionálne a nie emočne !

Informácie menia svet, preposielaj, zdieľaj a požaduj !