O tom, ako sa z vďačnosti stáva pohŕdanie – a prečo to hovorí viac o nás než o krajine.
Stačí sa pozrieť na parkovisko pred nákupným centrom v Hainburgu – plné slovenských ŠPZ-tiek. Kávu si dáme v Rakúsku, benzín natankujeme v Rakúsku, ale sťažovať sa prídeme domov.
Je to zvláštne. Kým žijeme z výplaty do výplaty, vieme byť vďační. Povieme si – hlavne, že máme strechu nad hlavou, niečo pod zub a zdravie. Ale keď sa človeku trochu zadarí, keď má odložené, nové auto a možno aj byt v meste, zrazu sa niečo zlomí. Slovensko mu začne byť primalé. Všetko je tu vraj „horšie“. Menej kvalitné potraviny, pomalé služby, hlúpi politici, nudní ľudia.
A tak sa mnohí obzerajú po zahraničí. Tam je vraj život. Tam sa oplatí študovať, pracovať, žiť, ženiť aj vydávať. Rakúsko, Nemecko, Holandsko – to sú nové zasľúbené zeme. A Slovensko? Len odrazový mostík.
Priznám sa, aj ja som mal chvíle, keď som si povedal – tu sa nič neoplatí. Až kým som nezistil, že to nie je o krajine, ale o nastavení hlavy. Lebo čím viac cestujeme a porovnávame, tým viac si pestujeme vnútorný komplex menejcennosti. Stačí sa pozrieť na soboty – kolóny áut na hraničných priechodoch. Ideme „len na nákupy“. Lebo „v Rakúsku majú všetko lepšie“. A tak tam minieme peniaze, ktoré sme zarobili doma, len aby sme mali pocit, že patríme k niečomu viac „západnému“.
Ale keď sa pozrieme trochu hlbšie, zistíme, že ten vysnívaný Západ nie je žiadny raj. V mnohých veľkých mestách – Paríž, Brusel, Štokholm – existujú no-go zóny, kam sa bežní ľudia boja vkročiť. Miesta, kde polícia takmer nezasahuje, kde sú bežné streľby, krádeže či znásilnenia. A my? O tom radšej mlčíme. Nevidíme to. Alebo nechceme vidieť. Lebo by sa nám mohla rozpadnúť tá predstava, že „tam“ je všetko dokonalé a „tu“ je len bieda.
Slovenská mentalita má zvláštny vzorec: najprv sa sťažujeme, potom odchádzame, a nakoniec sa čudujeme, že sa doma nič nemení. Ako by aj mohlo, keď tí, čo by niečo vedeli zmeniť, si už dávno balia kufre?
A predsa tu máme ľudí, ktorí ostali a robia veci poctivo. Malé farmy, ktoré nepredávajú ilúziu, ale kvalitu. Učiteľov, čo učia s presvedčením. Remeselníkov, ktorí veria, že sa to dá robiť dobre aj tu. Títo ľudia nečakajú, že Slovensko sa zmení – oni ho menia každý deň svojou prácou. Nie je hanba chcieť viac. Ale je chyba pohŕdať tým, čo máme. Ak budeme stále utekať pred vlastným tieňom, nikdy sa nepostavíme na slnko. Slovensko nie je dokonalé – ale je naše. A možno práve preto stojí za to ho opravovať, nie opúšťať.
Občan rozhoduj sa racionálne a nie emočne !
Informácie menia svet, preposielaj, zdieľaj a požaduj !
Ak Vám chýbajú rodinne stretnutia tak choďte... ...
Bol som tam raz, super. ...
Jednobunkovci ,prečo vám smrdí pravda o vašich... ...
...medzi Slovenskom a Rakúskom ide aj etnická... ...
...čo tak teda ísť bývať inde...? Že by do... ...
Celá debata | RSS tejto debaty