Teater

Tunel Višňové sa nestavia 25 rokov preto, že by na Slovensku chýbali technické kapacity, odborníci alebo peniaze. Stavia sa tak dlho preto, lebo opakovane narazil na politické rozhodnutia, ktoré výstavbu vedome zastavili, spomalili alebo zakonzervovali. Jedno z najzásadnejších takýchto rozhodnutí padlo na prelome rokov 1999 – 2002, počas vlády Mikuláša Dzurindu.

Keď sa stavalo, a potom prestalo

V lete 1998 sa začala výstavba prieskumnej štôlne tunela Višňové. Nešlo o žiadne symbolické gesto – súčasťou prác bol reálny geologický prieskum a výstavba z oboch strán:

• z jednej strany raziacim strojom z Rakúska,
• z druhej strany klasickou banskou metódou.

Súčasne sa v roku 1998 objednávala príprava raziaceho štítu na plnoprofilový diaľničný tunel. Po prerazení približne 500 metrov štôlne mal plynule pokračovať samotný tunel. Projekt bol technicky aj organizačne rozbehnutý.

Rok 1999: stopka bez technického dôvodu

Po nástupe novej koalície 30. októbra 1998 SDK, SDĽ, SMK i SOP s ústavnou väčšinou 93 hlasov, v ktorej kľúčové pozície obsadili:

• Mikuláš Dzurinda (predseda vlády),
• Ivan Mikloš (podpredseda vlády pre ekonomiku),
• Gabriel Palacka (minister dopravy, KDH, aj pokladník SDKU),

došlo v roku 1999 k zrušeniu prípravy objednania raziaceho štítu. Bez náhrady. Bez technického vysvetlenia. Bez reálnej alternatívy.

Jediné, čo už vláda zastaviť nemohla, bolo samotné razenie prieskumnej štôlne. To dobehlo zotrvačnosťou rozbehnutého projektu. Ale po jej prerazení prišiel rok 2002 a s ním definitívna stopka.

Deväť rokov konzervácie – a stratený čas

Občania Slovenskej republiky si vo voľbách zvolili vládu Mikuláša Dzurindu s očakávaním stability, rozvoja a modernizácie krajiny. Namiesto toho však rozhodnutie tejto vlády, s priamou politickou zodpovednosťou Ivana Mikloša a vtedajšieho ministra dopravy Gabriela Palacku (KDH), znamenalo v roku 2002 úplné zastavenie výstavby tunela Višňové a jeho zakonzervovanie na deväť rokov.

Deväť rokov absolútneho dopravného marazmu, deväť rokov premrhaných príležitostí a deväť rokov, počas ktorých sever Slovenska platil cenu za ideologické a rozpočtové experimenty niekoľkých politikov v Bratislave. Nešlo o technické zlyhanie ani o vyššiu moc – išlo o vedomé politické rozhodnutie konkrétnych ľudí, ktorí zmrazili strategickú stavbu celoeurópskeho významu.

Počas týchto rokov rástli náklady, menili sa normy, znehodnocovali sa už vykonané práce a región severného Slovenska zostával dopravne izolovaný. Účet za túto politickú krátkozrakosť neplatili páni Dzurinda, Mikloš ani Palacka – platili ho občania, podnikatelia a celé hospodárstvo Slovenska. Tunel Višňové nebol ojedinelý prípad.

Systematické brzdenie diaľničnej výstavby

V rokoch 1999 – 2002 nešlo o jedno zlé rozhodnutie, ale o sériu krokov, ktoré zásadne spomalili rozvoj dopravnej infraštruktúry Slovenska, a to priamo na základnej sieti TEN-T Európskej únie. Dzurindova vláda:

• zastavila a zakonzervovala úsek Zwardoň – Oščadnica,
• zastavila úsek Vrtižer / Považská Bystrica – Hričovské Podhradie,
• výrazne spomalila výstavbu na úseku Ladce – Sverepec.

To všetko na trasách, ktoré mali strategický význam nielen pre Slovensko, ale aj pre medzinárodnú dopravu.

Diaľnica D3: medzinárodná hanba

Absolútnym vrcholom bolo rozhodnutie zastaviť výstavbu diaľnice D3 od poľskej hranice, ktorá bola už rozostavaná. Tento úsek bol následne zakonzervovaný na 13 rokov.

Výsledok?

• Poľsko pokračovalo.
• Slovensko stálo.
• Medzinárodné dopravné prepojenie sa rozpadlo.
• A reputácia krajiny ako spoľahlivého partnera utrpela.

Účet platíme dodnes

Dnes, keď sa Tunel Višňové konečne otvára pre verejnosť, je férové položiť si otázku:
Kde by Slovensko bolo, keby sa v rokoch 1999 – 2002 nestavali politické bariéry namiesto tunelov?

Tunel Višňové sa nestavia 25 rokov preto, že by to nešlo rýchlejšie. Stavia sa tak dlho preto, že politické rozhodnutia jednej vlády dokázali na celé desaťročie zmraziť strategický projekt.

Za stratený čas, stratené peniaze a stratené príležitosti musí niesť niekto politickú zodpovednosť – aj keď sa jej dnes už nedá domáhať právne, o to viac je neodňateľná zodpovednosť spoločenská. Pre mnohých občanov Slovenska sú títo ľudia symbolom zlého riadenia štátu a mali by zostať zapísaní v pamäti krajiny ako persona non grata.

Občan rozhoduj sa racionálne a nie emočne !

Informácie menia svet, preposielaj, zdieľaj a požaduj !