Teater

Máme jadro. Máme vodu. A po plnom spustení 4. bloku Atómová elektráreň Mochovce budeme vyrábať elektrinu v historických objemoch. Sme dlhodobo čistým exportérom. Vyrábame viac, než sami spotrebujeme.

A napriek tomu platíme ceny, akoby sme mali nedostatok.

Krajina s prebytkom lacnej výroby sa správa ako krajina v energetickom deficite. Vyvážame elektrinu. Následne ju v určitých hodinách dovážame späť. A drahšie, než sme ju predtým predali.

Technicky je všetko v poriadku. Ekonomicky to zapadá do pravidiel jednotného trhu.
Lenže slovenský spotrebiteľ a slovenský priemysel z toho nemajú takmer nič.

Cena neurčuje náklad, ale najdrahší zdroj

Elektrina sa dnes neoceňuje podľa toho, koľko stojí jej výroba u nás. Cena sa určuje podľa tzv. marginálneho zdroja – poslednej, najdrahšej elektrárne potrebnej na pokrytie dopytu v systéme.

V praxi to znamená, že cenu našej jadrovej elektriny môže určovať plyn spaľovaný v zahraničí. Je to, akoby cenu vlastného chleba určovala cena croissantu v Paríži. Absurdné? Funkčné? Výhodné pre Slovensko? Ťažko.

Prebytok bez výhody

Slovensko systematicky vyrába viac elektriny, než spotrebuje. Jadrové bloky majú nízke variabilné náklady. Vodné zdroje sú stabilné. Základ výroby máme silný.

A predsa domácnosti a firmy platia ceny odvodené od burzy, nie od domácich výrobných nákladov. Nejde teda o nedostatok energie. Ide o spôsob, akým je nastavený nevýhodný model. Model, v ktorom exportujeme ako surovinu a cenu určujú iní.

Komu to vyhovuje?

Obchodníkom. Silnejším ekonomikám. Tým, ktorí vedia, že energetika nie je len tovar, ale nástroj moci. Stačí sa pozrieť na Nórsko. Energetické bohatstvo tam nie je len exportný artikel. Je to základ štátneho fondu, stability a dlhodobej prosperity. Štáty Perzského zálivu systematicky premieňajú suroviny na domáce bohatstvo.

A Slovensko? My si tlieskame, že máme prebytok. A potom zaplatíme faktúru podľa ceny plynu v zahraničí.

Mochovce paradox ešte zvýraznia

Spustením ďalšieho bloku sa exportné prebytky ešte zvýšia. Budeme vyrábať viac. Obchod bude pokračovať. Systém zostane rovnaký.

Nie izolácia. Rozum.

Nejde o odtrhnutie sa od Európy. Ide o elementárny národohospodársky rozum. Ak máme prebytok lacnej elektriny, prečo z neho nevytvárame konkurenčnú výhodu pre vlastný priemysel? Prečo nestabilizujeme ceny pre energeticky náročné podniky? Prečo nemáme systém, ktorý časť exportných výnosov vracia späť domácnostiam? Počas krízy sme vedeli zasiahnuť – cenové stropy, mimoriadne dane, dočasné regulácie. Ak bolo možné konať v kríze, prečo nie systémovo?

Voľný trh nie je náboženstvo. Je to nástroj. A nástroj má slúžiť tomu, kto ho drží.

Koloniálny model v modernom balení?

Model „export lacno, import draho“ síce zapadá do pravidiel jednotného trhu, ale pripomína ekonomický kolonializmus – krajina vyváža lacnú energiu ako surovinu, zatiaľ čo cenotvorba a zisky zostávajú mimo jej kontroly. Ak z neho systematicky neťažia občania a domáci priemysel, nejde o náhodu, ale o nastavenie, ktoré nie je neutrálne.

Preto by malo byť základnou úlohou politickej reprezentácie dostať strategické energetické aktíva pod skutočnú verejnú kontrolu tak, aby výnosy z exportu aj cenová politika slúžili prednostne domácim občanom a slovenskému priemyslu – nie externým záujmom.

Otázka znie:

Kedy prestaneme byť iba exportérom a začneme sa správať ako štát, ktorý vie svoje energetické bohatstvo premeniť na strategickú výhodu?

Občan rozhoduj sa racionálne a nie emočne !

Informácie menia svet, preposielaj, zdieľaj a požaduj !