Teater

Dostávame presne to, čo si zaslúžime? Alebo sme len obeťami sofistikovanej hry, v ktorej máme pridelenú úlohu tichého komparzistu? Keď počúvame predvolebné sľuby o „službe verejnosti“, ide nám mráz po chrbte nie z dojatia, ale z cynickej irónie. Politici totiž dávno nepracujú v prospech občanov. Pracujú na občanoch. A rozdiel je priepastný.

Prvá ilúzia: Voľby ako nástroj zmeny

Základný kameň nášho demokratického mýtu hovorí, že voľbami dávame mandát na zmenu. Omyl. Voľby sú v súčasnosti len mechanizmus na legitimizáciu moci. Politický cyklus je nastavený na štyri roky – presne toľko, koľko treba na to, aby ste sľúbili modré z neba, ale nikdy ste ho nestihli dodať.

Dlhodobé strategické rozhodnutia, ktoré by zabezpečili dôstojné starnutie generácie, funkčné zdravotníctvo či udržateľné školstvo, sú odkladané. Prečo? Pretože sú nepohodlné a vyžadujú si nepopulárne škrty alebo daňové reformy. Politické prežitie je dôležitejšie ako prežitie národa. Radšej priložia trochu viac dreva do ohňa sociálnych dávok, aby zahriali duše voličov, pričom požičiavajú peniaze od našich vnúčat. Nie je to služba; je to dlhová pasca zabalená do populistického celofánu.

Druhá ilúzia: Občan ako daňovník versus občan ako produkt

Zabudnite na predstavu, že štátnik sedí v kresle a láme si hlavu nad vaším osudom. Reálna politika je priemysel. Občan nie je klient, občan je produkt. Jeho dane sú surovinou a jeho hlasy sú tovarom, ktorý sa vymieňa za protekciu.

Pozrite sa na pozadie legislatívnych procesov. Kto píše zákony? Nie úradníci na ministerstvách, ktorí čítajú vaše petície, ale tímy právnikov napojené na veľké byznysové a lobistické skupiny. Kým sa my búrime na sociálnych sieťach kvôli emóciám, v zákulisí prebieha tichá, no o to krutejšia privatizácia verejného priestoru. Dotácie, verejné zákazky a výnimky v zákonoch sú písané na mieru tým, ktorí financujú volebné kampane. Občanovo záujmy končia tam, kde začína záujem sponzora. Politici pracujú v prospech svojich finančných garantov. My sme len nutné zlo, ktoré treba občas uchlácholiť sociálnym balíčkom.

Tretia ilúzia: Kompetencia versus Divadlo

Azda najtrúfalejším klamstvom je tvrdenie, že politici sú najpovolanejší na riadenie štátu. Sledujeme ich výstupy v médiách – agresívne výmeny názorov, osobné útoky, škandalózne aféry. Toto nie je diskusia o smerovaní krajiny; je to predstavenie. Kým sa hádame o vlajkách, minulosti alebo kultúrnych vojnách, prechádzajú nám popod nos zásadné reformy, ktoré nikto v pléne nečítal.

Neschopnosť je často len maska pre zámernú nečinnosť. Ak zostane systém nefunkčný, občan je odkázaný na ochranu politika – čo vytvára perfektnú spätnú väzbu korupcie. Politici zlyhávajú zámerne, aby si udržali vašu závislosť na ich „riešeniach“. Je to cyklus toxickej starostlivosti: spôsobia problém, ponúknu polovičaté riešenie a vy im za to zatlieskate.

Kam teda smerujeme?

Priznať si túto realitu nie je prejavom resentimentu (pocitu krivdy) ale triezvosti. Politici nie sú neschopní – naopak, sú vysoko schopní, ale v úplne inej méte. Ich cieľom nie je blahobyt občana, ale zachovanie vlastného vplyvu a hmotného zabezpečenia.

Čo s tým? Čakať na „správneho lídra“ je naivita, ktorá nás priviedla do tohto bodu. Riešenie nepríde zhora. Príde zdola, a to vtedy, keď prestaneme byť pasívnymi konzumentmi politiky a staneme sa aktívnymi architektmi svojho bezprostredného okolia. Posilňovanie komunity, miestnych samospráv a ekonomická sebestačnosť sú jediné protijedy.

Dovtedy si však pri každom ďalšom predvolebnom plagáte uvedomme: Nevyberáme si sluhu. Vyberáme si len nového správcu našej poslušnosti. A kým si to neuvedomíme masovo, zostaneme len ľudovým publikom v divadle, ktoré hrá samo pre seba.

Občan rozhoduj sa racionálne a nie emočne !

Informácie menia svet, preposielaj, zdieľaj a požaduj !