Každý normálny človek chápe jednoduchý princíp: keď niečo spravíš a nič sa nestane, spravíš to znova. Toto neobjavil žiaden génius. Toto vieme od čias, keď sme sa ako decká učili, že za rozpustenú farbu na stene nasleduje trest, nie pochvala.
Ale v médiách? Tam zázračne prestáva platiť základný mechanizmus učenia.
Logika, ktorú sa bojíme vysloviť nahlas
Ak redaktor uvedie klamlivú alebo zavádzajúcu informáciu a nič sa nestane, vzniká motivácia správanie opakovať. Jednoduché. Verejný priestor sa zanáša balastom. Spoločnosť sa neposúva dopredu. Točíme sa v kruhu lží, poloprávd a „omylov“, ktoré nikdy nie sú omylmi, ale vždy idú jedným smerom.
Ak by ten istý redaktor za klamlivú informáciu dostal sankciu? Pravdepodobnosť opakovania klesá. Ak opakuje, sankcia rastie. A zrazu sa verejný priestor začína čistiť.
Toto nie je autoritárstvo. Toto je civilizácia. Používame to v práve, ekonomike, doprave, zdravotníctve. Prečo by médiá mali byť jediným priestorom, kde klamstvo nie je riziko, ale stratégia?
Prečo to dnes nefunguje? Lebo sme radi, že to nefunguje
Nie preto, že by ten mechanizmus bol zlý. Ale preto, že:
- Sankcie sú takmer nulové (maximálne tichá oprava v päte článku o tretej ráno)
- Hranice medzi faktom a názorom sú také rozmazané, že sa v tom topia aj samotní redaktori
- Zodpovednosť je kolektívna – a teda žiadna
- V polarizovanom prostredí reputačné následky nebolia, lebo vždy sa nájde publikum, ktoré s nadšením tlieska
Výsledok? Klamstvo sa neoplatí trestať, ale šíriť.
Vitajte v realite, kde dezinformátori majú vyššiu návštevnosť než overovatelia faktov.
Tri podmienky, aby sa systém nezvrhol
Opatrnosť je na mieste. Model funguje, len ak platí toto:
1. Sankcia je viazaná na dokázateľné porušenie
Nie na „nepohodlný názor“. Nie na to, že sa niekomu nepáči tvoja interpretácia. Iba na preukázateľné klamstvo vydávané za fakt. To nie je veda.
2. Sankcia je stupňovitá
Prvýkrát: oprava, upozornenie. Druhýkrát: verejné napomenutie, strata pozície. Tretíkrát: finančný alebo profesijný postih. Presne ako v každom inom fungujúcom odvetví.
3. Nerozhoduje politik ani úradník
Rozhodujú jasné pravidlá, verejná kontrola, transparentný proces. Inak sa z „čistenia priestoru“ rýchlo stane čistenie oponentov. A to nechceme. Alebo chceme? Podľa toho, na ktorej strane práve stojíte.
Pointa
Ak klamlivé informácie nemajú následky, stávajú sa normou. Ak majú následky, stávajú sa rizikom. A len vtedy sa verejný priestor môže vyčistiť.
Toto nie je argument cenzúry. Toto je argument pokroku. Lenže pokrok bolí tých, ktorí na klamstvách profitovali. A tí majú dnes mikrofón. A žiaľ, často aj vašu pozornosť.
Otázka na záver: Ako dlho ešte budeme tlieskať tým, ktorí nám do očí hovoria, že šošovica je steak?
Občan rozhoduj sa racionálne a nie emočne !
Informácie menia svet, preposielaj, zdieľaj a požaduj !


Celá debata | RSS tejto debaty