Teater

Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský prišiel s návrhom, ktorý na prvý pohľad znie veľmi dobre: ak pacient potrebuje lekára a nevie ho nájsť, zdravotná poisťovňa by mu ho mala zabezpečiť.

Ombudsman svoju požiadavku predložil 30. júla v medzirezortnom pripomienkovom konaní k novele zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Poukazuje pritom na konkrétne prípady pacientov, ktorí obvolali viacero ambulancií, no lekára nenašli. Poisťovňa im následne poskytla zoznam zmluvných lekárov.

A práve tu sa začína otázka, ktorú by si mal položiť každý, kto tento návrh víta:

Prediskutoval ombudsman svoj návrh so zdravotnými poisťovňami, lekármi a ďalšími aktérmi zdravotníctva? Hovoril s nimi o tom, ako by sa dal reálne vykonať? Alebo jednoducho predložil legislatívnu pripomienku a teraz čaká, čo s ňou urobí ministerstvo?

To nie je nepodstatný detail. Medzi vetou „poisťovňa má pacientovi zabezpečiť lekára“ a reálnym zabezpečením lekára je totiž obrovský rozdiel.

Poisťovňa lekárov nevlastní. Nemôže ambulancii jednoducho prikázať, aby prijala ďalšieho pacienta. Ak špecialista nemá kapacitu, poisťovňa ju nevytvorí zákonom. Ak je v regióne nedostatok lekárov, zoznam ambulancií problém nevyrieši. A ak lekár prijíma pacientov až o šesť mesiacov, samotná povinnosť poisťovne „zabezpečiť“ lekára ešte neznamená, že ho bude mať kde zabezpečiť.

Zdravotné poisťovne už dnes pacientom poskytujú možnosti vyhľadávania zmluvných poskytovateľov. Problém teda nie je iba v tom, či pacient dostane zoznam lekárov. Problém je v tom, či má kto pacienta reálne prijať.

Čo teda presne znamená „zabezpečiť konkrétneho lekára“? Má poisťovňa zavolať do ambulancie a presvedčiť lekára, aby pacienta prijal? Má mu za to zaplatiť viac? Má zazmluvniť ďalšieho lekára? Má pacientovi zabezpečiť vyšetrenie v inom meste? A čo v prípade, keď taký lekár v danom regióne jednoducho nie je?

To sú otázky, ktoré nemožno vyriešiť jednou vetou v zákone. Pacient nemá byť odkázaný na nekonečné obvolávanie ambulancií a zisťovanie, kto ho vôbec prijme. Rovnako je problémom situácia, keď pacient dostane termín o pol roka a zároveň sa dozvie, že za poplatok môže byť vyšetrený podstatne skôr.

Ale pomenovať problém je jedna vec. Preniesť zodpovednosť za jeho vyriešenie na zdravotnú poisťovňu je vec druhá.

Ak má byť zdravotná poisťovňa garantom dostupnosti konkrétneho lekára, potom sa musíme otvorene baviť aj o tom, aké nástroje jej štát dá a kto to celé zaplatí.

Inak vznikne iba ďalší paradox slovenského zdravotníctva: Štát povie poisťovni: „Zabezpeč pacientovi lekára.“ Poisťovňa povie: „Nemám lekára, ktorého by som mohla zabezpečiť.“ A pacient zostane tam, kde bol.

Otázka totiž neznie iba: „Má mať pacient právo na dostupného lekára?“ Samozrejme, že áno. Skutočná otázka znie: Kto má toto právo zabezpečiť, ak potrebný lekár jednoducho nie je?

Pacient nepotrebuje ďalší paragraf, ktorý bude pekne vyzerať v zákone. Potrebuje lekára.

Otvára sa nepríjemná otázka: Bola to premyslená snaha o riešenie reálneho problému, alebo skôr PR Ombudsmana?

Takto sa zdravotníctvo neriadi. Takto sa len reaguje na jednotlivé problémy. Raz príde s riešením poisťovňa, inokedy politik a dnes ombudsman. Každý otvorí jednu časť systému, no nikto neukazuje, ako má vyzerať zdravotníctvo ako celok. Chýba koncepcia, ktorá by určovala smer, pravidlá aj zodpovednosť.

Výsledkom je zdravotníctvo riadené od podnetu k podnetu – od jedného nápadu k druhému, bez jasnej vízie, kam má systém smerovať a komu má v prvom rade slúžiť a čo je najhoršie, bez konkrétnej zodpovednosti.

Občan rozhoduj sa racionálne a nie emočne !

Informácie menia svet, preposielaj, zdieľaj a požaduj !