Teater

Novela zákona prijatá počas menšinovej vlády Eduarda Hegera znemožnila občanom vystúpiť z 2.piliera. Tento krok otvoril zásadnú otázku: neprekročil štát hranice ústavnosti? Ak právna úprava obmedzí slobodu nakladať s vlastnými úsporami, možno ju ešte považovať za sociálnu reformu – alebo už za zásah do základných práv?

Ústava má garantovať rovnosť pred zákonom. Napriek tomu dnes existujú dve skupiny občanov: jedni môžu o svojich peniazoch rozhodovať, druhí sú viazaní systémom, z ktorého niet návratu. Druhý pilier, pôvodne prezentovaný ako dobrovoľná cesta k väčšej dôchodkovej istote, sa postupne mení na povinný experiment s nejasnými dôsledkami. Navyše tým dochádza k oslabovaniu 1.piliera, ktorý je postavený na princípe medzigeneračnej solidarity a z ktorého sú financované dôchodky súčasných penzistov. Časť odvodov, ktorá smeruje do 2.piliera, tak chýba v priebežnom systéme a znižuje jeho stabilitu.

Nerovnosť zakotvená v zákone

Zákon vytvára paradox:

• Občania automaticky zaradení po 1. máji 2023 môžu z druhého piliera vystúpiť, no len v lehote 180 dní od vstupu (pôvodne sa uvažovalo o dvoch rokoch, novela lehotu skrátila).
• Tí, ktorí do systému vstúpili dobrovoľne pred týmto dátumom, vystúpiť nemôžu vôbec.

Výsledkom sú dve kategórie sporiteľov – jedna s právom rozhodovať o svojich úsporách, druhá bez tejto možnosti. Paradoxne, obmedzená je práve skupina, ktorá do systému vstúpila dobrovoľne. Ak navyše automaticky zaradený občan nestihne 180-dňovú lehotu, trvalo stráca možnosť vystúpiť. Takéto nastavenie je v právnom štáte len ťažko obhájiteľné.

Kto za tým stojí

Zmeny, ktoré túto nerovnosť zaviedli, prijala vláda Eduarda Hegera pôsobiaca od apríla 2021 do mája 2023. Hoci od septembra 2022 išlo už len o menšinový kabinet, presadil zásadné úpravy dôchodkového systému.

Otázka znie: komu tieto zmeny v skutočnosti slúžia?
Občanom – alebo ekonomickým záujmom dôchodkových správcov, ktorí profitujú z toho, že sporitelia z druhého piliera nemôžu odísť?

Nie je náhoda, že dobrovoľným sporiteľom bolo trvalo odňaté právo vystúpiť, zatiaľ čo automaticky zaradení túto možnosť majú – a len na krátke obdobie. Takto nastavený systém posilňuje stabilitu fondov, no oslabuje práva občanov.

Ako by to mohol vidieť Ústavný súd

Ústavný súd SR by musel posúdiť:

1. či štát skutočne sledoval legitímny cieľ, napríklad stabilitu dôchodkového systému – alebo či prijaté zmeny v skutočnosti nevyhoveli záujmom finančnej lobby, najmä dôchodkových správcov, pre ktorých je dlhodobé viazanie sporiteľov výhodné, keďže im garantuje stabilný prílev poplatkov bez rizika odlivu úspor a práve takéto opatrenie deformuje 1.pilier,
2. či je zvolený prostriedok primeraný, teda či obmedzenie práva občanov nakladať s vlastnými úsporami nie je neprimerane tvrdé a nezasahuje do základných práv viac, než je nevyhnutné. Inými slovami – či cieľ štátu možno dosiahnuť aj menej invazívnym spôsobom, bez trvalého odnímania slobody rozhodovať o vlastnom majetku.

Prehľad situácie

Záver: Nerovnosť, ktorú treba napraviť

Nie je normálne, že občan, ktorý dobrovoľne zveril svoje úspory do 2.piliera, je dnes viazaný v systéme bez práva rozhodnúť o vlastnom majetku. Takéto nastavenie nie je len nespravodlivé – môže byť aj v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

Štát má chrániť práva občanov, nie ich obmedzovať v prospech finančných inštitúcií. Ak zákon zvýhodňuje jedných a obmedzuje druhých bez rozumného dôvodu, nejde o sociálnu politiku – ale o lobistickú deformáciu rovnosti pred zákonom.

Občan rozhoduj sa racionálne a nie emočne !

Informácie menia svet, preposielaj, zdieľaj a požaduj !