Teater

Relácia STVR Otvorene s Annou Vargovou zo 17. júla 2026 mala byť diskusiou o plánovanom spojení zdravotných poisťovní Dôvera a Union. Napokon však odkryla oveľa vážnejší problém než samotnú koncentráciu trhu. Ukázala krízu riadenia slovenského zdravotníctva. A paradoxne ju pomenoval predseda Výboru NR SR pre zdravotníctvo Vladimír Baláž.

Počas celej diskusie sa opakoval jediný motív – treba počkať. Počkať na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Protimonopolný úrad, Európsku komisiu, právnikov, analýzy ministerstva či oficiálne podania. Z vystúpenia predsedu zdravotníckeho výboru vznikal dojem, že politici už neurčujú smer, ale čakajú, čo rozhodnú iné inštitúcie.

Lenže Vladimír Baláž nie je úradník opisujúci zákonné postupy. Je predsedom parlamentného výboru pre zdravotníctvo, členom vládnej väčšiny a politikom, ktorý má spoluvytvárať pravidlá fungovania zdravotníctva. Ak aj človek v takejto pozícii hovorí predovšetkým o čakaní, prirodzene vzniká otázka: kto má konať, ak nie tí, ktorí dnes nesú politickú zodpovednosť?

Treba uznať, že Baláž pomenoval viaceré reálne riziká. Hovoril o krížovom vlastníctve, potrebe silnej regulácie, netransparentnosti aj o fenoméne regulatory capture – situácii, keď regulovaný subjekt začne ovplyvňovať samotného regulátora. Takéto konštatovanie je vážne. Ak predseda zdravotníckeho výboru pripúšťa existenciu týchto rizík, nejde už o akademickú debatu, ale o upozornenie, že systém sa môže dostať do konfliktu medzi verejným záujmom a ekonomickou mocou.

Práve tu sa však objavil najväčší paradox jeho vystúpenia. Riziká pomenoval presne, no neponúkol jediné konkrétne riešenie. Ak politici vedia, kde sú slabé miesta systému, ich úlohou nie je iba o nich hovoriť. Ich úlohou je pripraviť legislatívu skôr, ako sa tieto riziká naplno prejavia.

Osobitnú pozornosť si zaslúžila informácia, že ministerstvo pripravuje SWOT analýzu dopadov plánovaného spojenia poisťovní. (SWOT je analýza vnútorných silných a slabých stránok projektu, v súvislosti s vonkajšími príležitosťami a hrozbami na predmetnom trhu). To vyvoláva oprávnenú otázku – naozaj až teraz?

Po viac ako dvadsiatich rokoch od Zajacovej reformy, po rokoch koncentrácie zdravotníctva, po desiatkach zmien vlastníckych vzťahov a opakovaných upozorneniach odborníkov štát ešte len analyzuje dôsledky vývoja, ktorý sám celé roky sledoval. To nepôsobí ako strategické riadenie, ale ako reakcia na situáciu, ktorá už nastala.

Počas diskusie opakovane zaznievalo aj odvolávanie sa na Európsku komisiu. Tá môže posudzovať otázky hospodárskej súťaže v rozsahu svojich právomocí, nebude však určovať podobu slovenského zdravotného poistenia, pripravovať slovenské zákony ani stanovovať limity krížového vlastníctva. To je výlučne úloha slovenskej vlády a parlamentu. Ak sa predstavitelia štátu pri každom zásadnom probléme odvolávajú na Brusel, vyvoláva to skôr dojem hľadania politického alibi než prejav sebavedomej správy vlastného štátu.

Treba zároveň pripomenúť, že jediným predsedom vlády, ktorý sa pokúsil odstrániť jednu zo základných deformít systému verejného zdravotného poistenia, bol Robert Fico. Jeho cieľom bolo vytvoriť unitárny model s jednou štátnou zdravotnou poisťovňou. Tento zámer sa však nepodarilo presadiť – či už pre nedostatok politickej podpory, právne prekážky alebo očakávané finančné dôsledky. Výsledkom je, že súkromné zdravotné poisťovne naďalej pôsobia v systéme verejného zdravotného poistenia a môžu v medziach zákona vyplácať časť zisku svojim akcionárom. Dnes navyše Slovensko čelí situácii, keď plánované spojenie Dôvery a Unionu môže viesť k ešte väčšej koncentrácii ekonomickej moci v rukách jedného súkromného subjektu.

Najsilnejšia veta celej relácie zaznela možno nenápadne. Vladimír Baláž vyhlásil, že kapitola zdravotníctva po Zajacovej reforme sa končí a systém treba nanovo definovať na ďalších desať až tridsať rokov.

S tým možno súhlasiť.

Práve táto veta však otvára najdôležitejšiu otázku: kde je nová koncepcia zdravotníctva? Kde je stratégia? Kde sú pravidlá pre krížové vlastníctvo, koncentráciu trhu, ochranu verejných financií a jasné vymedzenie úlohy štátu? Ak predseda zdravotníckeho výboru priznáva, že doterajší model sa vyčerpal, verejnosť oprávnene očakáva, že predstaví aj víziu ďalšieho smerovania. To sa však nestalo.

Nejde pritom iba o Vladimíra Baláža. Jeho vystúpenie odhalilo širší problém slovenskej politiky. Politici naprieč volebnými obdobiami dokážu pomenovať riziká koncentrácie trhu, konfliktu záujmov či potreby regulácie. Počas viac než dvadsiatich rokov však nevytvorili pravidlá, ktoré by týmto rizikám predchádzali.

Preto by sa dnes občania nemali pýtať iba to, čo urobia zdravotné poisťovne Dôvera alebo Union. Mali by sa pýtať predovšetkým to, čo robili vlády, ministri zdravotníctva, poslanci Národnej rady a predsedovia zdravotníckeho výboru počas uplynulých dvoch desaťročí. Prečo nepripravili legislatívu pre situáciu, pred ktorou dnes sami varujú?

Politik sa totiž neposudzuje podľa toho, ako presne opíše problém. Posudzuje sa podľa toho, či ho dokáže predvídať, pripraviť pravidlá a niesť za svoje rozhodnutia politickú zodpovednosť. A práve v tom spočíva skutočný test riadenia štátu.

https://www.stvr.sk/radio/archiv/11340/2857451

Občan rozhoduj sa racionálne a nie emočne !

Informácie menia svet, preposielaj, zdieľaj a požaduj !