Teater

Relácia Otvorene s Annou Vargovou zo 17. júla 2026, v ktorej diskutovali predseda Výboru NR SR pre zdravotníctvo Vladimír Baláž (Smer-SD) a podpredseda KDH Peter Stachura, otvorila mimoriadne dôležitú tému – plánované spojenie súkromných zdravotných poisťovní Dôvera a Union. Ak by k nemu došlo, zásadne by zmenilo pomery na slovenskom trhu zdravotného poistenia a posilnilo koncentráciu súkromného kapitálu v zdravotníctve.

O to viac prekvapilo, že namiesto jasných vízií a konkrétnych riešení zaznievali najmä odkazy na iných. Jeden politik sa odvolával na druhého, obaja sa odvolávali na Európsku komisiu a verejnosť sa dozvedela len toľko, že sa počká na jej stanovisko. Takto však nevyzerá aktívna zdravotná politika. Takto vyzerá rezignácia na vlastnú zodpovednosť.

Najviac zaujal výrok Vladimíra Baláža, predsedu zdravotníckeho výboru parlamentu. Vyhlásil, že štát je slabý, ale má silné kompetencie.

Na prvé počutie to možno znie ako bežná politická formulácia. V skutočnosti ide o výrok, ktorý odhaľuje oveľa hlbší problém.

Ak je štát slabý, čo to vypovedá o ľuďoch, ktorí ho riadia? Štát nie je abstraktná inštitúcia stojaca niekde mimo politiky. Štát tvoria jeho inštitúcie, zákony a predovšetkým politici, ktorí dostali mandát ich spravovať. Ak predseda parlamentného výboru pre zdravotníctvo tvrdí, že štát je slabý, nepriamo priznáva zlyhanie vlastnej politickej reprezentácie.

Ešte väčší paradox však spočíva v druhej časti výroku.

Ak má štát silné kompetencie, znamená to, že disponuje zákonnými nástrojmi na reguláciu trhu, dohľad nad zdravotnými poisťovňami a ochranu verejného záujmu. Ak napriek tomu zostáva slabý, existujú iba dve možnosti. Buď svoje právomoci nevie využívať, alebo ich využívať nechce.

Ani jedna z týchto možností nie je ospravedlnením. Obe predstavujú zlyhanie štátu.

V skutočnosti ide o nepríjemné priznanie. Štát má nástroje, ale chýba mu politická vôľa ich použiť. A práve preto postupne rastie sila súkromných hráčov, zatiaľ čo verejný záujem ustupuje do úzadia.

Takéto výroky zároveň vytvárajú nebezpečný naratív, ktorý na Slovensku počúvame už dve desaťročia. Štát je vraj slabý, neefektívny a neschopný, preto musí ustupovať súkromnému sektoru. Následne, keď sa súkromný kapitál koncentruje do čoraz menšieho počtu finančných skupín, tí istí politici konštatujú, že štát je príliš slabý na to, aby situáciu ovplyvnil.

To však nie je opis reality. To je alibi.

Najzarážajúcejšie je, že v diskusii nezazneli otázky, ktoré sa priam ponúkali. Ak je štát slabý, nie je to zodpovednosť predsedu zdravotníckeho výboru a vládnej väčšiny? Aké konkrétne kompetencie má štát k dispozícii? Prečo ich nevyužíva? A ak ich nevyužíva dnes, prečo by im občania mali veriť zajtra?

Práve tu sa mala diskusia zlomiť. Nie pri čakaní na stanovisko Bruselu, ale pri otázke politickej zodpovednosti. Európska komisia nerozhoduje o tom, či slovenský štát dokáže presadzovať vlastné zákony, chrániť hospodársku súťaž a brániť verejný záujem. To je úloha slovenskej vlády, parlamentu a ich kontrolných inštitúcií.

Ak predseda zdravotníckeho výboru priznáva, že štát je slabý, občania majú právo položiť jednoduchú otázku:

Pán predseda, ak je štát slabý, čo ste za roky vo svojej funkcii urobili pre to, aby silný nebol súkromný kapitál, ale slovenský štát?

Na túto otázku by verejnosť mala dostať odpoveď skôr, ako sa rozhodne o budúcnosti slovenského zdravotníctva.

https://www.stvr.sk/radio/archiv/11340/2857451

Občan rozhoduj sa racionálne a nie emočne !

Informácie menia svet, preposielaj, zdieľaj a požaduj !