Teater

Keď sa pozrieme na súčasný svet optikou bežného občana, vidíme dve roviny, ktoré sa nikdy celkom nestretnú. Na jednej strane je abstraktný, no nemilosrdný vesmír globálneho finančného kapitálu – tok peňazí, ktorý nepozná hranice, štátne vlajky ani ľudské príbehy.

Na strane druhej je konkrétny, hmotný svet národných štátov, ktoré sa snažia udržať zdanie poriadku pomocou inštitúcií, ako sú Protimonopolný úrad či Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Otázka, či sú tieto úrady len alibistickým krytím pre unaveného občana, ktorý chodí voliť raz za štyri roky podľa diktátu médií, nie je filozofickou hračkou, ale ostrou výzvou pre našu predstavu o demokracii.

Národný štát verzus nadnárodný gigant

Začnime pri podstate moci. Finančný kapitál je tekutý, nadnárodný a jeho rozhodovacie centrá sídlia v metropolách, kde sa rozhoduje o osudoch miliárd. Protimonopolný úrad na Slovensku, hoci má právomoci, je svojou podstatou lokálnym strážnikom na nekonečnej diaľnici. Môže síce udeliť pokutu domácemu reťazcu alebo telekomunikačnému operátorovi, ale čo si počne so svetovými technologickými monopolmi, farmaceutickými kartelmi či investičnými fondmi, ktoré ovládajú celé sektory ekonomiky? Pokuty, ktoré udeľuje, sú pre tieto entity často len poplatkom za podnikanie, nie trestom.

Rovnako Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou reguluje ceny liekov, no globálne farmaceutické spoločnosti držia patenty a výrobu v pästi. Tento úrad môže tlačiť na zľavy, no jeho vyjednávacia pozícia oproti gigantom, ktorých tržby prevyšujú HDP malých štátov, pripomína boj Dávida s Goliášom – s tým rozdielom, že tento Goliáš má nekonečnú muníciu a Dávid má viazané ruky národnou legislatívou.

Krycí mechanizmus, alebo zrkadlo?

Ak sú tieto úrady v globálnom meradle takmer bezmocné, akú funkciu plnia? Možno práve tú, ktorú naznačuje otázka – sú ilúziou zachovanej suverenity. Vytvárajú zdanie, že štát ešte drží opraty moci. Keď sa objaví škandál s predraženými liekmi alebo zneužitím dominantného postavenia, úrad vyhlási vyšetrovanie, médiá to odvysielajú a občan si vydýchne: „Pozrite, systém funguje, niekto to rieši.“ Táto katarzia je však často povrchná. Skutočné mechanizmy, ktoré formujú ceny a konkurenciu, sa odohrávajú v zákulisí Bruselu, Washingtonu alebo v súkromných rokovacích miestnostiach bankových domov. Úrady sú tak nástrojom na odvedenie pozornosti, ventilom na uvoľnenie spoločenského tlaku, aby nevystrelil do vzduchu.

Občan v pasci každodennosti

Čo však občan? Jeho úloha je v tomto systéme presne vykreslená – má byť výrobcom a spotrebiteľom. Jeho primárny imperatív nie je politická angažovanosť, ale holé prežitie. Uživiť seba, zaplatiť hypotéku, zabezpečiť deťom vzdelanie. Toto každodenné úsilie spotrebúva nielen jeho fyzickú energiu, ale aj psychický priestor, ktorý by mohol venovať analýze politiky. Keď prídu voľby, je už vyčerpaný. V tom momente vstupujú do hry médiá, ktoré pod vplyvom majiteľov prepojených s kapitálom – zredukujú komplexný politický boj na súboj osobností. Vyberú dvoch-troch kandidátov, naservírujú ich v zjednodušujúcich škatuľkách. Občan príde do volebnej miestnosti, hodí lístok a vracia sa do kolotoča práce. Je to dokonale uzavretý kruh: systém produkuje problémy, inštitúcie ich maskujú a médiá legitimizujú tých, ktorí v tomto systéme plávajú.

Nie je to len o klamstve

Pred tým, než definitívne odsúdime Protimonopolný úrad a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ako čisté alibi, musíme povedať aj slovo na ich obranu. Nazvať ich len klamlivou zásterkou by bolo príliš zjednodušujúce a cynické. Sú to predsa len inštitúcie, ktoré zamestnávajú odborníkov, ktorí v rámci svojich možností bojujú. Ich existencia vytvára aspoň nejaký referenčný rámec, akési brzdy, ktoré spomaľujú tie najdivokejšie excesy. Keby neexistovali, korporácie by si vystlali cesty ešte bezohľadnejšie. Nie sú teda čistou fikciou, ale skôr malými člnmi pripevnenými k obrovskej lodi, ktoré síce nedokážu zmeniť smer plavby, ale dokážu zachrániť aspoň niektorých pred utopením.

Tragický kompromis

Takže, sú teda len krycou maskou, alebo nie? Odpoveď je znepokojujúca: sú aj zdanlivým riešením, aj reálnymi nástrojmi. Ich tragédia spočíva v tom, že boli vytvorené v ére národných štátov, ale musia fungovať v ére globálneho kapitálu. Pre občana, ktorý musí každé ráno vstať do práce a večer padnúť vyčerpaný do postele, sú zároveň lúčom nádeje aj symbolom inštitucionalizovanej bezmocnosti. A kým si nepriznáme, že demokracia nemôže spočívať len na inštitúciách a volebných lístkoch, ale na nepretržitej občianskej kontrole a osvete, ktorá presahuje mediálne bubliny, dovtedy zostaneme v tejto limbe: budeme mať úrady, ktoré vyzerajú ako štít, no v skutočnosti sú len ozdobou na reťazi, ktorú sme si sami nasadili.

A najsmutnejšie na tom je, že nemáme silu sa na tú reťaz ani poriadne pozrieť, pretože musíme uživiť rodinu.

Občan rozhoduj sa racionálne a nie emočne !

Informácie menia svet, preposielaj, zdieľaj a požaduj !