Teater

Vyjadrenie ministra zdravotníctva Kamila Šaška k dnešnému systému zdravotného poistenia je pozoruhodné. Novinárom pripomenul:

„Treba si povedať, kto tento trhový systém, voči ktorému ja nemám nejaké zásadné výhrady, zabezpečil? Bol to pán minister Rudolf Zajac pred 20 rokmi.“

Táto veta hovorí viac, než sa na prvý pohľad zdá.

Minister tým priamo označuje reformy Rudolfa Zajaca za základ dnešného trhového modelu zdravotníctva a zároveň jasne hovorí, že voči tomuto systému nemá zásadné výhrady. To je dôležité najmä v čase, keď sa diskutuje o plánovanom spojení zdravotných poisťovní Dôvera a Union.

Ak totiž minister Šaško obhajuje samotný trhový model, potom sa nemožno zastaviť iba pri slovách o konkurencii medzi poisťovňami. Súčasťou slovenského systému je totiž aj možnosť vytvárať zisk pre ich akcionárov.

A tu vzniká zásadná otázka: Je normálne, aby sa z povinných odvodov občanov do zdravotného poistenia mohol vytvárať zisk pre súkromných vlastníkov?

Zdravotné poistenie nie je klasický spotrebiteľský produkt. Občan si ho dobrovoľne nekupuje. Jeho financovanie je založené na povinných odvodoch a štátnych platbách za poistencov. Ide teda o peniaze určené na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti obyvateľstva.

Napriek tomu je Slovensko jedinou krajinou v EÚ, ktorej systém umožňuje súkromným zdravotným poisťovniam vytvárať zisk a vyplácať ho svojim akcionárom.

Práve v tom je podstata problému, ktorú nemožno zakryť jednoduchou formuláciou, že „ide o vzťah dvoch obchodných spoločností“.

Nie. Ide o dve obchodné spoločnosti, ktoré pôsobia na trhu zdravotného poistenia a hospodária v systéme financovanom z povinných verejných zdrojov.

A ak minister hovorí, že voči tomuto trhovému systému nemá zásadné výhrady, potom tým nepriamo prijíma aj jeho základné dôsledky – vrátane komerčného charakteru súkromných zdravotných poisťovní a možnosti distribúcie zisku ich akcionárom.

To zároveň vracia diskusiu k Rudolfovi Zajacovi. Jeho reformy neboli iba technickou zmenou organizácie zdravotníctva. Vytvorili prostredie, v ktorom sa do zdravotníctva výraznejšie dostali trhové mechanizmy a súkromný kapitál.

Ziskové časti systému postupne získal súkromný kapitál, zatiaľ čo stratové a ekonomicky náročné oblasti zostali na pleciach štátu.

Takéto nastavenie vyvoláva zásadnú otázku: ak sú zisky privatizované, ale straty a náklady systému zostávajú verejné, nejde už o rovnocennú hospodársku súťaž, ale o systémovo diskriminačné rozdelenie rizika a výnosov.

Po viac ako dvadsiatich rokoch preto nestačí povedať: „Je to trhový systém a nemám voči nemu zásadné výhrady.“

Treba sa pýtať, čo tento systém priniesol pacientovi, čo priniesol verejným financiám a koľko bolo počas 20 rokov vyplatené súkromným akcionárom.

Ak je zdravotné poistenie financované povinnými odvodmi občanov, prečo by jeho výsledkom mal byť zisk súkromného akcionára?

To už nie je iba otázka konkurencie dvoch poisťovní. Je to otázka samotného nastavenia slovenského zdravotníckeho systému.

A práve túto otázku by mal minister zdravotníctva vysvetliť verejnosti oveľa presnejšie.

Občan rozhoduj sa racionálne a nie emočne !

Informácie menia svet, preposielaj, zdieľaj a požaduj !