Teater

Keď spoločnosť stratí vodcu, nenastane priestor na sebareflexiu. Nenastane ticho, premýšľanie ani snaha pochopiť, prečo sa veci pokazili. Nastane panika. Prázdne miesto treba okamžite zaplniť. Neistota desí viac než lož. A práve v tomto chaose sa vždy vynoria noví „záchrancovia“ – hlasní, sebavedomí a plní veľkých slov o pravde, poriadku a spravodlivosti.

Nová strana Právo na pravdu a jej hlavný predstaviteľ Zoroslav Kollár sú ukážkovým príkladom tohto fenoménu. Verejný priestor zapĺňa nekonečná kritika – ostrá, teatrálna, emočne nabitá. Kritizovať je jednoduché. Stačí mikrofón a hnev. Oveľa ťažšie je niesť zodpovednosť, spájať ľudí, vytvárať funkčné riešenia a preukázať, že politika nie je len permanentný krik, ale aj schopnosť konať.

Lenže dav nekontroluje činy. Dav počúva tón hlasu. Dav nečíta fakty. Sleduje emócie. Dav nehľadá pravdu. Hľadá niekoho, kto mu ju povie.

A tak sa opakuje ten istý príbeh. Nový vodca je prijatý s nádejou, bez otázok a bez kritického myslenia. Keď sa ukáže, že sľuby boli prázdne, príde sklamanie – no nie poučenie. Nádej sa jednoducho presunie na ďalšie meno, ďalší projekt, ďalšie heslo. Chyba sa neopraví. Len sa prebalí do nového obalu.

Strata vodcu je pre mnohých tragédiou. Nie preto, že by bol dobrý, ale preto, že zodpovednosť sa na chvíľu vracia späť k občanom. A tú väčšina nechce. Je pohodlnejšie nasledovať než myslieť. Je jednoduchšie veriť než pochybovať. Vodca sa tak nestáva riešením problémov, ale náhradou za vlastnú neistotu.

Skutočná tragédia však nie je strata vodcu. Skutočná tragédia je strata rozumu, pamäti a schopnosti myslieť samostatne.

V momente, keď občan prestane pochybovať, prestáva byť občanom. Stáva sa davom. A dav nereaguje na fakty – reaguje na strach, hnev a krik. Fakty sú nepohodlné. Premýšľanie bolí viac než slepé nasledovanie. Pochybovanie nie je slabosť. Pochybovanie je začiatok myslenia. A myslenie je základ slobody.

Už samotný názov politickej strany Právo na pravdu je cynický. Občania totiž v politike nikdy nemali právo na pravdu – a ani ho mať nebudú. Politici klamali, klamú a klamať budú. Nie preto, že sú výnimoční, ale preto, že im to spoločnosť opakovane toleruje.

Sľub pravdy v politike nie je záväzok. Je to marketing. Lacná návnada pre tých, ktorí chcú veriť, nie pre tých, ktorí chcú rozumieť.

Pravda v politike nevzniká názvom strany ani hlasnými vyhláseniami. Vzniká iba tam, kde občania prestanú byť publikom a začnú byť sudcami činov. Kým budú prijímať heslá namiesto dôkazov a emócie namiesto faktov, budú klamaní. Znova. A znova. Bez ohľadu na to, kto práve stojí na tribúne.

A situácia na Slovensku? 56 politických strán a hnutí. Neustále nové projekty, nové názvy, nové logá Košické hnutie 2030, Spoločnosť Slovensko, Roma Východ, Spoločný cieľ, Východné pobrežie, Farmárske hnutie, Slovenskí vlci, Nová vlna, Reštart regiónov, Nové suverénne Slovensko…no tie isté tváre, tie isté metódy, tie isté prázdne sľuby.

Rozdrobená politická scéna nie je prejavom demokracie. Je dôkazom chaosu, osobných ambícií a neschopnosti sebareflexie. Bez personálnej obrody, bez vyradenia večných a kontroverzných politikov, bez zodpovednosti voči voličom sa nebude meniť nič – len názvy strán.

Dav bude stále hľadať vodcu. Otázka je, kedy začne hľadať rozum.

Občan rozhoduj sa racionálne a nie emočne !

Informácie menia svet, preposielaj, zdieľaj a požaduj !