Teater

Od reforiem Rudolfa Zajaca uplynulo približne dvadsať rokov. Je preto načase položiť jednoduchú otázku: dokáže slovenská spoločnosť túto reformu konečne otvorene zhodnotiť – bez politických nálepiek a bez predstierania, že všetko funguje tak, ako má?

Nie je dôvod hodnotiť ju iba podľa toho, čo priniesla na papieri. Treba sa pozrieť na jej skutočné dôsledky. Čo priniesla pacientom? Čo zdravotníkom? Čo štátu? A čo súkromnému kapitálu? Kde systém pomohol a kde naopak vytvoril deformácie, ktoré dnes považujeme za normálne len preto, že sme si za dvadsať rokov zvykli?

Odpovedať by na to nemali iba politici. Svoj pohľad by mali dostať lekári, zdravotné sestry, odborníci na zdravotníctvo, ekonómovia, samosprávy, ale predovšetkým pacienti. Práve pacient totiž najlepšie vidí výsledok systému v každodennom živote.

Predstavme si obyčajné zdravotné stredisko. Pacient príde do budovy a nájde v nej dvadsať rôznych ambulancií. Každá môže fungovať ako samostatná spoločnosť alebo eseročka. Budovu prevádzkuje iný súkromný subjekt, ktorý prenajíma priestory jednotlivým ambulanciám a môže im zvyšovať nájomné. Lekár musí tieto náklady zaplatiť a systém ich napokon premieta do fungovania ambulancie.

Je toto ešte verejná služba organizovaná v prospech pacienta, alebo už zdravotníctvo rozdelené medzi množstvo samostatných podnikateľských subjektov, z ktorých každý musí sledovať aj svoju vlastnú ekonomickú rovnicu?

A keď sa systém dostane do problémov, kto nesie zodpovednosť? Súkromná ambulancia? Prevádzkovateľ budovy? Zdravotná poisťovňa? Štát? Alebo nakoniec opäť občan?

To je podstata otázky, ktorú by sme po dvadsiatich rokoch mali položiť. Nie či je súkromné vlastníctvo v zdravotníctve samo osebe dobré alebo zlé, ale či sú pravidlá nastavené spravodlivo.

Ak sú ziskové časti zdravotníctva atraktívne pre súkromný kapitál, zatiaľ čo ekonomicky náročné a stratové oblasti zostávajú na pleciach štátu, potom musíme hovoriť aj o deformácii systému. Ak sa zisky privatizujú, ale časť rizika a strát zostáva verejná, kde je potom rovnováha medzi verejným záujmom a podnikateľským záujmom?

A napokon je tu samotný pacient. Ten neprišiel do zdravotníctva podnikať. Prišiel sa liečiť. Do systému však odvádza povinné zdravotné odvody a oprávnene očakáva, že za úhradu dostane dostupnú a kvalitnú zdravotnú starostlivosť.

Preto by po dvadsiatich rokoch nemalo byť otázkou, či sa ešte smieme pýtať na dedičstvo Zajacových reforiem. Práve naopak. Mali by sme sa pýtať viac než kedykoľvek predtým.

Čo reforma priniesla občanom? Čo zdravotníkom? Čo nemocniciam? Čo poisťovniam? Čo súkromnému kapitálu? A aké deformácie vytvorila?

Ak je všetko v poriadku, nech to politici, zdravotníci, odborníci aj občania otvorene povedia a obhája. Ak to v poriadku nie je, potom je čas pomenovať problém a hovoriť o zmene.

Lebo zdravotníctvo nie je obyčajný trh. Pacient nie je zákazník, ktorý si môže vybrať, či ochorie. A zdravie človeka nie je tovar, ktorý možno jednoducho prispôsobiť logike trhu.

Po dvadsiatich rokoch preto nepotrebujeme ďalšie tabu. Potrebujeme verejné zúčtovanie reformy – čo fungovalo, čo zlyhalo a čo treba zmeniť.

Občan rozhoduj sa racionálne a nie emočne !

Informácie menia svet, preposielaj, zdieľaj a požaduj !